Freud raz povedal, že sny sú naplnením našich skrytých túžob a želaní. Dovolím si nesúhlasiť. Všetci poznáme ten druh snov, ktoré by sme ani za nič na svete nechceli preniesť do reality. Sny plné strachu, zúfalstva, hanby či sklamania. Sny, pri ktorých máme pocit, akoby si z nás naše podvedomie jednoducho robilo srandu. Dobre, dobre... Ja viem, že to nie je také jednoduché a existujú skryté významy, a tak ďalej, ale kto má čas to všetko analyzovať?

Existujú nočné mory typické pre fotografov. Scenár je zvyčajne veľmi jednoduchý a predvídateľný.

Zbadáme niečo neskutočne krásne, zaujímavé a jedinečné, ale:

1. nemáme so sebou foťák

2. foťák so sebou síce máme, ale baterka je vybitá

3. máme so sebou zásobu plne nabitých bateriek, ale foťák je pokazený

4. stlačíme spúšť, no nič sa nestane

5. podarí sa nám spraviť fotku, ale je neostrá, preexponovaná alebo zazrnená ako pšeničné pole.

Existuje ešte horší sen, ktorý sa môže prisniť fotografovi. Predstavte si, že nájdete úžasné miesto so skvelou atmosférou a svetlom, a zrazu na tom mieste zbadáte niečo nezvyčajné, takmer nereálne, niečo, čo sa človeku podarí vidieť len raz za život. Čo ja viem, napríklad, nájdete lúku uprostred lesa s pasúcimi sa jednorožcami, ktoré začnú vzápätí unášať mimozemšťania. Ste dobre schovaní a zároveň máte dobrú pozíciu, takže si môžete kľudne spraviť toľko fotiek, koľko len chcete. Medzitým zábery kontrolujete vo foťáku a musíte uznať, že vyzerajú naozaj super. Nemôžete vydržať, kedy ich ukážete celému svetu, pretože máte pocit, že ste práve dosiahli vrchol svojej fotografickej kariéry. Ste presvedčení, že sú to skrátka najlepšie fotky, aké kedy kto spravil. A potom sa jednoducho zobudíte.

Môj najhorší sen nebol o jednorožcoch. Bol o snežnom orangutanovi. Pravdepodobne sa pýtate, čo, dočerta, je snežný orangutan. Úprimne? Netuším. S najväčšou pravdepodobnosťou žiaden neexistuje. V mojom sne som si však bola istá, že sa jedná o snežného orangutana. Bol to orangutan, bol biely, vyzeral úchvatne a v momente, keď som ho zazrela, sa prechádzal po ulici, na ktorej býva moja babka.

Viem, že fotka nejakého slabšie pigmentovaného orangutana nie je nič prevratného, ale v mojom sne som bola presvedčená, že ma dostane minimálne na stránky časopisu National Geographic, a to je tiež niečo.

Keď som ho teda zazrela, rozlial sa mi na duši ten krásny hrejivý pocit šťastia, hlavne keď som si uvedomila, že mám so sebou svoj úplne nový fotoaparát. Jediný problém bol, že som doň ešte nestihla vložiť baterku. Ale baterka bola v mojom vrecku a bola plne nabitá. Začala som teda opatrne vkladať baterku do foťáka, nespúšťajúc zrak z orangutana. Ten medzitým zachytil môj pohľad a pozeral sa na mňa s výrazom akéhosi pobavenia.

Niečo bolo zle... Baterka nepasovala. Musela som sa pozrieť na foťák, aj keď som sa bála, že môžem orangutana stratiť, keď s ním preruším očný kontakt.

Aké však bolo moje prekvapenie, keď som sa pozrela na moje ruky! Namiesta nového profi foťáka som v nich našla starý mobilný telefón. Moje nervy, zahromžila som si a pozrela späť na orangutana. Ten podišiel pár krokov smerom ku mne, nečakane vytiahol svoj foťák a začal si ma fotografovať. (Keď tak nad tým teraz premýšľam, neukradol ten malý podliak náhodou môj fotoaparát?)

Tak to teda nie! To ja tu idem spraviť tie najlepšie fotky na svete, nie nejaké vyblednuté zviera, ktoré by ani nemalo vedieť, ako držať foťák v rukách. Dokonca zviera, ktoré by ani nemalo existovať. Obrátila som sa teda späť k môjmu telefónu. Mobily majú predsa zabudovaný fotoaparát. Môžem použiť ten. Nebude to zrejme veľmi kvalitná fotka, ale takúto šancu si predsa nemôžem nechať ujsť. Dobre, tak teda nie National Geographic, ale stále môžem zožať nejaký ten úspech na internete. Začala som rýchlo hľadať foťák v mobile. Našla som tam všetky možné aplikácie, vyskúšala každé tlačítko, jedno dokonca otvorilo na telefóne tajný šuflík plný pestrofarebných cukríkov, ale foťák nikde. Orangutan podišiel ešte bližšie a pokračoval s fotením. Užíval si to. Neskutočne si to užíval. Skúšal rôzne uhly, nebál sa ísť ešte bližšie, ako ozajstný profesionál.

A ja som tam len stála, zahanbená, sklamaná, nahnevaná a neschopná čokoľvek s tým urobiť. Orangutan spravil posledné fotky a so širokým spokojným úsmevom pomaly odkráčal preč. 

Viete čo? Stále cítim akýsi pocit zadostučinenia, keď si predstavím, ako sa ten orangutan ráno zobudil a uvedomil si, že jeho foťák je presne taký prázdny ako ten môj.