V posledných dňoch toho na mňa bolo priveľa. Jednoducho akési "blbé obdobie".

Pod tlakom divných pocitov som to už nevydržala a rozhodla sa ísť to predýchať večernou prechádzkou. Kráčala som dlho... So slzami na krajíčku... Na líčku... I na tričku...  Hlavou mi bežali zmätené myšlienky. Spomienky na uplynulé dni sa opäť vrážali do srdca a ja som miestami už nevládala ísť ďalej. So sklonenou hlavou som podišla k najbližšej lavičke a bezvládne sa na ňu zvalila. Sedela som tam zopár minút. Len tak... Bez pohnutia. Len život okolo mňa ďalej plynul... Utekal... Smial sa... Zabával... Šantil... Výskal... A prechádzal sa ruka v ruke... 

Odrazu som si všimla akéhosi staršieho pána, ktorý sa nenápadne motkal v mojej blízkosti. Občas sa na mňa pozrel, a potom uhol pohľadom. Sedela som teda ďalej a pozerala pred seba na útly stromček, za ktorým som sa chcela skryť pred svetom. Odrazu pán podišiel ku mne a niečo povedal. Myšlienky mi v hlave tak hučali, že som to akosi prepočula.

"Prosím?" pýtam sa ho.

"Len či aj u vás bol dnes Mikuláš... Sedíte tu taká smutná," odvetil a podával mi maličkú čokoládku s roztomilým snehuliakom.

Pousmiala som sa a tichúčko poďakovala.

"Čakáte na niekoho?"

"Len tu tak sedím a premýšľam..."

"Taká smutná... Tak vám držím palce," povedal nádherným láskavým hlasom. Akoby ma pohladil po duši.

Nevládala som mu už odpovedať, a tak som sa len opäť pousmiala a ešťe raz poďakovala.

"Musím už bežať na autobus," dodal po chvíľke a pokojným krokom "utekal" smerom k stanici.

 Ja však viem, že za najbližším rohom vytiahol krídla a odletel. 

6.12.2006